//Výročia súboru
Výročia súboru2019-06-13T07:41:07+00:00

Slávnostné programy k 50. výročiu súboru Železiar,
sme uviedli v dňoch 15. – 16. novembra 2014 v Štátnom divadle Košice

Program bývalých členov Čo bulo, še zbulo a program terajších členov Co še červeňeje.

Publikácia – 50. rokov činnosti súboru Železiar s názvom Co še červeňeje. (obsahuje aj hudobný nosič)

Hudobný nosič Co še červeňeje – výber z najúspešnejších hudobno – speváckych čísel.

Výstava ponúkla fotodokumentáciu, ktorá sa zozbierala počas 50-tich rokov existencie folklórneho súboru Železiar. Časť je venovaná krojom, ktoré sú a aj boli typické pre súbor Železiar. Súčasťou výstavy sú aj diplomy, ďakovné listy, ocenenia, suveníry, ktoré sa podarilo za roky fungovania zozbierať. Ponúkla aj možnosť zhliadnuť videá z rôznych vystúpení.

Napísali

From: 大久保 精一 [mailto:say1ok@kha.biglobe.ne.jp] Sent: Tuesday, September 30, 2014 7:42 PM

Mila Zuzana,
Dakujeme velmi pekne za pozvanie na 50 vyrocie Folklorneho Subora Zeleziar. We sencerely congratulate the 50th anniversary of Zeleziar, and wished to attend to the celebration.    To my great regret, however, I have no time to visit Kosice in November, this year.Slovak ambassador in Japan, Mr. Michal Kottman, proposed an event “Folk Dances and Christmas Carols of Visegrad 4” in December, 2014, and Japan-Slovak Society, having responded to the proposal, appointed me as a member of the executive committee. Now I must prepare performances of several folk dance groups, including “Krasna Horka” and others of Hungarian, Polish, and Czec dances.I believe Zeleziar’s successful exhibition, and look forward to seeing you in next year.    Please say hello to Vlado Urban and all the members of Zeleziar.    With warmest regards,
Sejici Okubo

From: Vonnie R. Brown [mailto:vrbfolk@cox.net] Sent: Wednesday, October 29, 2014 3:40 PMThank you so much for the invitation to celebrate the 50th Anniversary of Zeleziar. Unfortunately, I have another event to attend on this date and so I cannot attend. Congratulations to Vladimir and all Zeleziar dancers and musicians.
Vonnie R. Brown

From: Jan Garncarczyk [mailto:jasiug1@wp.pl] Sent: Thursday, October 30, 2014 8:25 AMWITAM
BARDZO SERDECZNIE DZIEKUJE ZA ZAPROSZENIE.
BARDZO PRZEPRASZAM ŻE NIE PISAŁEM.
GRATULUJE ZESPOŁOWI TAK PIĘNEGO JUBILEUSZU.
ŻAŁUJĄ ŻE NIE MOGE TAM BYĆ Z WAMI.
ZE WZGLĘDU NA OBECNA MOJA SYTUACJE NIE MAM MOŻLIWOŚCI PRZYJAZDU.
JESZCZE RAZ DZIĘKUJE I GRATULUJE.
JAN GARNCARCZYK

From: Kvetoslav Mikšík [mailto:kvetomiksik@gmail.com]
Sent: Thursday, September 25, 2014 2:28 PMGratulujem k výročiu súboru, ktorý sme spolu s Tomášom Broyerom, Bartolomejom Gajdošom, dievčatami zdravotnými sestrami pracujúcimi na Bočiari a v Šaci, muzikantmi zo Šaci-Buzinky Bundovci položili základ tohto telesa. Bolo to, ale v r.1962 prvé stretnutia sa uskutočnovali na ubytovniach z lásky k folkrolu tak, že pre mňa a hore menovaných je to už 52 rokov. Stále milujem ludovú pieseň a ako spevák súboru si ju často spievam. Je pravdou, že v čase založenia sme meno súboru vtedy malej skupiny síce vymysleli, no na verejnosti sme vystupovali sporadicky, len v blízkosti Šaci.P.S. Velmi rád by som sa zúčastnil pripravovaných oslav, ale okolnosti mi to nedovolia aj keď sa cítim ako 76 ročný šohaj a som velmi rád, že sú úžasný ludia, ktorí sa zaslúžili aby Železiar žil. Ešte raz gratulujem a zdravím starých a nových členov ansamblu.
Kvetoslav Mikšík

From: Lenka Solcova [mailto:lsolcova@gmail.com] Sent: Thursday, September 25, 2014 5:35 PMAhoj Majko!
Dakujem velmi pekne za email a pozvanku. Velmi rada by som sa zucastnila, ale momentalne cakam 3-tie babatko, budem vo vysokom stadiu tehotenstva a nebudem moct cestovat. Asi vies, ze momentalne zijeme v Peru.Mala by som vsak zaujem o knihu, CD a aj pamatny suvenir, ak je mozne doobjednat aj to.
Kazdopadne vyplnim navratku kde oznacim neucast a poslem ju spat.Prajem vam vela sil, energie a entuziasmu pri pripravovani programu. Velmi rada by som tam bola. Budem na vas mysliet.
So srdecnym pozdravom
Lenka Šolcová

From: Fialová Ľubica [mailto:lubica.fialova@savba.sk] Sent: Monday, October 13, 2014 8:29 AMDobrý deň Železiar!
Je mi ľúto, ale kvôli pracovnému vyťaženiu sa nemôžem zúčastniť výročia súboru. Aspoň touto cestou by som však chcela poblahoželať súboru a všetkým, ktorý sa pričinili o to, aby v plnej sile a kráse fungoval toľko rokov. Chcem sa poďakovať za to, že som mohla byť jeho súčasťou. V Železiari som prežila veľa pekného a veselého, a s radosťou na toto obdobie spomínam. Našla som si tu mnoho priateľov. Ďakujem.S pozdravom,
Ľuba Fialová (Vechterová)

Folklórny súbor Železiar oslávil polstoročnicu

Vydané 29. 11. 2014, Autor: Andrea B. Nitkulincová
Neuveriteľných päť desaťročí už v Košiciach funguje legendárny folklórny súbor Železiar. Na svojom konte má množstvo úspechov a ocenení, ale i 33 súborových manželstiev. Zbožňovanie divákmi je dôkazom toho, že si folkloristi svoju prácu robia nielen dobre, ale priamo skvelo. Dril totiž dochucujú vášňou a láskou.KOŠICE. Vyratúvať úspechy či ocenenia folklórneho súboru Železiar nemá význam. Nijako by sa tu totiž nevmestili. Jeho azda najväčšou výhodou je stálosť jednotlivých členov.„Svojím spôsobom máme stále osadenstvo z hľadiska hudby a spevu, čo je neuveriteľná výhoda. Keď našim muzikantom poviem, čo majú zahrať, tak to zahrajú. Najstarším aktívnym členom je u nás od roku 1985 Milan Rendoš. Je tu dokonca dlhšie ako ja. Aj tanečníci u nás vyrástli od detských liet a dnes dokážu vďaka tomu na javisku veľmi kvalitne interpretovať tanečné umenie,” konštatuje riaditeľ Železiaru Vladimír Urban, ktorý je s ním zviazaný už 28 rokov.V Železiari začínal v roku 1987. V r. 1992 končil Dom odborov. Súbor stratil zriaďovateľa.„V tom čase už o súbor nemal nikto záujem, menili sa spoločenské pomery… Dnes nám všetci tlieskajú, no nie je jednoduché vytvárať základňu pre to, aby u nás vyrastali vynikajúci tanečníci, hudobníci a speváci. Málokto myslí na to, že sa folkloristi musia mať aj do čoho obliecť, niekto ich musí učiť a potrebujú technicky vybavené sály, kde môžu cvičiť. O mojom vzťahu k súboru svedčí to, že som tu vydržal až doteraz.”

Počet súborov narastá

Ako vraví, hoci mnohí folklóru pred časom predpovedali postupný zánik, v súčasnosti paradoxne prekvitá.„Na Slovensku bolo za socializmu 110 až 115 súborov, dnes ich tu máme okolo dvesto. Aj počet festivalov sa zvýšil o sto percent. Folklór síce nie je každodennosťou, ale je akýsi atraktívnejší. Mládež sa, bohužiaľ, na školách učí veľmi kvetnato o tom, aký ho máme bohatý a krásny, ale veľmi málo o ňom vie naozaj. Na druhej strane však všetkých tých, ktorí sa ho dotknú, výrazne osloví. Mladí ľudia síce vravia, že im je jedno, kde budú bývať, či v New Yorku, alebo Tokiu, ale celkom tak to nie je. Lebo človek žije medzi ľuďmi a vzťahy medzi ľuďmi sa formujú na báze, ktorej hovoríme kultúra.”

Pozor na erudovanosť

Aktuálne sa do Železiaru prihlasuje stále viac nových členov, ktorí vzťah k folklóru nemajú v rodine.„Je možno prekvapivé, že niekto, kto sedí celý deň v práci za počítačom, sa takto túži odreagovať. Objavuje sa stále viac nadšencov aj vo vyššom veku. Často je možno táto práca poznačená amatérskym nadšením a nie vždy je to dostatočne erudované, ale aj to obohacuje,” tvrdí V. Urban.Ako príklad uvádza 60-ročnú pani, ktorá sa náhle nadchne krojom, tak si ho kúpi. Nepozná však už detaily, a keď sa doňho oblečie, nevie sa správne učesať, nepozná správnu dĺžku zástery a sukne, ani spôsob skladania volánov.„To jej niekto musí povedať, oboznámiť ju s tradíciou… Určite je dobre, že ľudia môžu robiť, čo chcú. Tradičné umenie je však veľmi krehké a zraniteľné. Možno trošku vidím absenciu podpory, aby tam, kde je záujem o folklór trošku vyšší, bolo naozaj aj kvalitné zázemie. To potom bude zodpovedať pôvodným formám ľudového umenia, teda tradícii i súčasným požiadavkám, dnešnej doby.”

Nie prísny, ale dôsledný

Ak sa rodičia rozhodnú dať deti na folklór, samozrejme, že hneď nezačnú pôsobiť v Železiari. Šesťroční štartujú v Jazierku, pokračujú cez Železiarik a Želiezko až do Železiaru.V. Urban ako dlhoročný umelecký vedúci nad všetkými bdie prísnym okom.„Vo všeobecnosti si skôr myslím, že som skôr dôsledný. Nácvik máme v pondelok, utorok, štvrtok… Zruší sa len mimoriadne a nechodievame si tu pokecať, ale makať. A to sa dlhodobo zúročuje. Naši muzikanti sú známi aj tým, že sprevádzajú na rôznych súťažiach spevákov či sólistov tanečníkov, zahrajú goralovi, stredoslovákovi či západniarovi… Aj tanečníci sú schopní interpretovať tance rôznych regiónov, aj keď sa na to nešpecializujeme, pretože sme lokálpatrioti. Snažíme sa čo najviac propagovať umenie nášho abovského regiónu. Žiadny iný súbor nemá toľko miestnych tancov v repertoári.”

Najlepšia elektroliečba

Sám V. Urban je pritom živým dôkazom toho, že s folklórom sa dá začať aj neskôr.„Osobne som sa k nemu dostal z dlhej chvíle až po vojenčine. Bola to náhoda. Mal som dokonca skúsenosť, že keď som aj chvíľku sledoval nejaký folklórny program, po chvíli ma nezaujímal. Až kým som v roku 1969 neuvidel Mojsejevov tanečný súbor. Bol som prekvapený, že som vydržal do konca a že ma to oslovilo. Aj sám som sa neskôr ako vedúci súboru pustil vytvárať skôr tanečné programy, nie programy typu hudba – spev – tanec, aby som ukázal, že aj tanečným umením sa dá diváka oslovovať a upútať. Náš aktuálny program k 50-ke je tanečný a nesmierne dlhý, no diváci to vydržia. Jedna pani mi povedala, že je to tá najlepšia elektroliečba, aká existuje. Vraj jej všetky neduhy, ktoré už na svojom tele pociťuje, na chvíľu zmizli. Možno to bolo trošku preexponované, ale keď považovala za potrebné osobne za mnou ako za vedúcim prísť, tak to asi myslela úprimne. A kvôli takýmto pocitom sa to oplatí robiť.”

Zájazdy do zahraničia

Svetadiely: 4
Európa: 22 štátov
Ázia: 7 krajín
Afrika: 2 krajiny
Amerika: 2 štáty
Najnavštevovanejší štát: Maďarsko (23 x), Česko (12 x), Poľsko (11 x), Turecko, Sovietsky zväz (oba 5 x),
Najvzdialenejší zájazd: Mexiko, Spojené štáty americké, Japonsko, Tunisko, Južná Kórea, Katar
Najdlhšie turné: 35 dní – Francúzsko (1978)

Súborové svadby

Manželstvo k 31.12.2013 uzavrelo 33 párov, pričom obaja boli „súboristi”

Trochu histórie

Od vzniku v roku 1964 až do decembra 1992 patril kolektív pod odborárske zariadenia Východoslovenských železiarní Košice (VSŽ). Boli to Dom kultúry v Šaci a Dom odborov v Košiciach. Od roku 1993 teleso spadá do portfólia Umeleckej a reklamnej agentúry Kultobin, spol. s r. o., a zároveň na jeho chode participujú občianske združenie Košické folklórne štúdio a Súkromná základná umelecká škola Vlada Urbana. Od 1. januára 2005 súbor využíva priestory Domu ľudového tanca na Starozagorskej ulici 10 v Košiciach. Od 1. januára 2008 je folklórny súbor Železiar dotovaný zo zdrojov Košického samosprávneho kraja prostredníctvom Kultúrneho centra KSK.

Najvýznamnejšie zahraničné ocenenia

1968 = Folklórny festival Middlesbrough, Anglicko – 2. miesto
1969 = Folklórny festival Dijon, Francúzsko – Strieborná reťaz
1973 = Folklórny festival Szeged, Maďarsko – Kalich priateľstva
1978 = 17. robotnícky festival, Suhl, NDR – Zlatá medaila a laureát festivalu
1990 = Folklórny festival Middlesbrough, Anglicko – dve 1. a jedno 2. miesto
2009 = Zakopane, Poľsko – Strieborné zrkadlá – ženská spevácka skupina a inštrumentalista Milan Rendoš, Zlaté zrkadlo ľudová hudba, Bronzová valaška v hlavnej súťaži
2011 = Cheonan World Dance Festival 2011, Cheonan, Južná Kórea,
Scénické tance – 2.miesto, Najlepšia pouličná produkcia – 3. miesto
2012 = Medzinárodný folklórny festival, Malta – Kategória ľudových tancov 1. miesto, Celkové hodnotenie – 2. miestonit

Čítajte viac: http://kosice.korzar.sme.sk/c/7517116/folklorny-subor-zeleziar-oslavil-polstorocnicu.html#ixzz3M4B3YwM4

Partneri

  • Slávnostné programy sa uskutočnili v dňoch 15. – 16. 5. 2009 (Historická radnica, Štátne divadlo). Repríza programu sa uskutočnila dňa 11.10.2009 v Štátnom divadle Košice.
  • Bulletin vydaný ku 45. výročiu

„Folklórny súbor Železiar sa pod vedením Vladimíra Urbana vypracoval na avantgardné umelecké teleso. Jasnou dramaturgiou, umeleckou koncepciou jednotlivých programov, majstrovskou choreografiou môže slúžiť za vzor aj profesionálnym umeleckým telesám. Má veľkú zásluhu na objavovaní a kriesení hudobných, tanečných i zvykoslovných folklórnych prejavov a to menovite jednotlivých lokalít východného Slovenska, inscenujúc ich vo veľmi pôsobivej, emocionálne silnej podobe. Systematická a cieľavedomá príprava tanečníkov sa odzrkadľuje vo vynikajúcej interpretácii, ktorú možno pokojne nazvať profesionálnou. Umelecká činnosť tohto telesa podnecujúco vplýva aj na ďalšie folklórne súbory východoslovenského kraja a zdá sa, že nielen východoslovenského.

Vlado Urban vytvoril pre činnosť súboru široké tanečné zázemie mladej a i tej
najmladšej generácie. Je to veľmi dôležité učiť mladých ľudí spoznávať vlastné tradície, ktoré sú základom našej osobitosti a jedinečnosti a ktoré v sebe ukrývajú nesmierne vzácne estetické a etické hodnoty.
FS Železiar prajem do jeho ďalších rokov veľa radosti z jeho umeleckej činnosti, veľa
porozumenia a uznania tých, ktorí ho podporujú, ako i veľa vytrvalosti a chuti do ďalšej práce v jeho umeleckom napredovaní.
Drahí Železiari, za všetko čo vykonávate pre našu pospolitosť máte môj obdiv a vďaku a úctu ! Váš Juraj Kubánka.”

Juraj Kubánka, Bratislava,
choreograf, folklorista

„Ešte to nie je päťdesiatka, ale aj tak je to dosť. Za tie roky Železiar takmer vždy patril
ku špičke našich folkórnych súborov. Posledné, ale dlhé obdobie pod umeleckým vedením talentovaného choreografa a vedúceho súboru Vlada Urbana.
Systematicky mapoval svojou tvorbou jednotlivé oblasti celého Východného
Slovenska, ba odbočil trochu aj do Sedmohradska. Okrej dôkladného poznania pôvodného ľudového tanca, jeho špecifického štýlu vie mu dať pri jeho inscenácii aj vytríbenú javiskovú formu skrze svojich vynikajúcich interpretov a preto je Železiar úspešný.
Želám Vám do ďalších rokov a výročí vždy len úspechy a vydržte tak ďalej.”

Prof. Štefan Nosáľ,
umelecký vedúci a choreograf
US Lúčnica Bratislava

„Pred nedávnom som v Štátnom divadle v Košiciach pripravoval spolu s Milanom Leščákom program k 60- tinám umeleckého vedúceho a choreografa FS Železiar Vladimíra Urbana a v rámci príspevku do bulletinu som sa tak trochu zamyslel nad jeho tvorbou. Zdá sa mi pri písaní tejto zdravice, že by som sa v mnohom opakoval. Za všetkými úspechmi súboru Železiar stojí predovšetkým jeho osobnosť a to iste uznajú aj osobnosti speváckej, hudobnej či tanečnej zložky, ktorými súbor v posledných rokoch svojej zrejmej dominancie medzi ostatnými súbormi disponoval aj disponuje. Vlado Urban pravdepodobne nakazil svojim novátorským myslením, netradičným spracovaním, perfekcionalizmom aj ostatných tvorcov z radov interpretov suboru. Z ich spolupráce vznikli v poslednom období také unikátne programy ako Gadži Romale – Čhavale či Rusnacka maňira a ďalšie. Každý z programov súboru je zárukou kvality a najmä autorskej originality a vždy je netrpezlivo očakávaný medzi folkloristami.
Svojou tvorbou sa Železiar dlhodobo usadil na pomyselnom vyvýšenom mieste medzi súbormi odkiaľ už dlhšiu dobu hľadí nie povýšene na ostatné slovenské súbory .
Železiar je avantgardou súborového folkloristického hnutia, dominuje nielen kvalitnou choreografickou tvorbou, ale je vzorom pre ostatných aj tvorčou prácou v hudobnej a speváckej zložke najmä zásluhou manželov Milana a Andrey Rendošových.
Železiar je hybnou silou unikátnej viacročnej spolupráce všetkých košických súborov u ktorých nie je prvoradé vzájomné súperenie a negatívna revnivosť, ale hlavne spoločne vykonané, kvalitné javiskové dielo alebo skvelá atmosféra Košických folklórnych dní.
Prajem súboru, aby sa jeho povesť dlho nenaštrbila, aby tvorcovia a interpreti ostali nároční voči sebe a súboru, aby vždy odchádzali zo svojich vystúpení s dlhotrvajúcim potleskom od divákov a s určite im známym úžasným pocitom, že odovzdali to najlepšie zo seba čo mohli a stálo to za to.
To Vám praje, chalanom z hudby, pri ktorej ma vždy mrazí, speváčkam a tanečníkom, ktorých som vždy obdivoval, s úctou k Vašej práci.”

Doc. Ján Blaho,
pedagóg VŠMU v Bratislave,
choreograf, folklorista

Milí jubilanti,
keď oslavujete toto vaše skvelé a úspešné jubileum, dovoľte mi úprimne Vás pozdraviť.
Na umeleckej práci súboru Železiar si cením predovšetkým to ako vie zdravo načrieť do širokej pokladnice umenia všetkých vrstiev ľudu, ako ho vie tvorivo umocniť a sviežo reprodukovať .
Vždy tu ide o citlivé umelecké spracovanie tej-ktorej predlohy s hlbokým poznaním jej podstaty. Zásluhu na tom má nesporne umelecky vedúci a choreograf Ing. Vladko Urban. V súčinnosti so širokou členskou základňou a všetkými ktorý vytvárajú priaznivé spomienky pre Vašu činnosť.
Milí priatelia, zachovajte si aj naďalej vrelý vzťah  k umeniu nášho ľudu, jeho tradíciám, zveľaďujte, umelecky rozvíjate tieto hodnoty, pre potešenie súčasníkov a pestujte ich tak, aby sa dostali do vedomia i ďalších generácií!
Dovoľte mi poblahoželať Vám súčasníkom i pamätníkom súboru k tomuto jubileu, poďakovať za všetko čím ste obohatili a obohacujete našu kultúru.
Želám súboru mnoho ďalších plodných rokov, rokov tvorivej činnosti a umeleckých úspechov.
Váš dlhoročný priaznivec

Jozef Majerčík
tanečník, herec

Bolo to 16.5.2009 a program mal výstižný názov “Čo bolo, bolo…”.
A kde to bolo? No predsa v Košiciach , v mekke východniarskeho folklóru, kde si môžete vybrať aký región chcete či Abov, Zemplín, Šariš, Spiš, Goral, rusínska oblasť, no proste všehochuť, čo je možné zhliadnuť a nájsť v našom prekrásnom východniarskom regióne. Zdá sa Vám tento úvod veľmi lokál patriotický? Nech je! Ja osobne som veľmi hrdý na rozmanitosť nášho regiónu, na dedičstvo našich predkov, ktorí často krát v pote krvi pri svojej práci mysleli aj na zábavu, na rozptýlenie, na krásu krajiny, na vzťahy medzi sebou, na lásku, jednoducho na všetko čo k životu patrí a tieto hodnoty nám zanechali.

Toto prenádherné dedičstvo nám predstavil aj náš jubilant folklórny súbor Železiar. 45 rokov v živote človeka je necelé polstoročie, ale v živote súboru sú to stovky ľudí, ktorí sa nesporne zaslúžili o rozvoj a umelecký rast tohto kolektívu. Spočíva za tým kusisko driny, poctivej práce, umeleckých nápadov a v neposlednej rade mnoho odriekania. A množstvo týchto ľudí, ktorí prispeli väčšou či menšou mierou k rozvoju tohto umeleckého telesa sa stretlo dňa 16. mája roku 2009 v historickej budove Štátneho divadla v Košiciach.

Táto majestátna historická budova už pri pohľade na svoju architektúru v pešej zóne košického centra histórie dáva najavo, že v jej vnútri je možné predviesť len to najkrajšie a najhodnotnejšie z oblasti kultúry. Množstvo divákov vchádza do tohto stánku kultúry a umenia. Medzi divákmi zhliadam tváre známe i menej známe. Sú to hostia, bývalí tanečníci, priatelia a obdivovatelia tohto skvelého folklórneho súboru.

Opona je zatiahnutá, ťažký bordový zamat prikrývky javiska zakrýva dianie, ktoré celé divácke osadenstvo očakáva. Pred oponu vystupujú osoby, ktoré sa asi najviac zaslúžili o toto výročie, o to, že vôbec je čo oslavovať. Páni Zdenko Trebuľa, župan Košického VÚC, Štefan Mráz, bývalý tanečník a podporovateľ nielen Železiaru, ale aj košického folklóru a dokonca aj slovenského. Tretím mužom činu je osoba hádam najpovolanejšia, čo sa folklóru týka, pán Vladimír Urban. Úvodné slová, odovzdanie ocenení, pozdravenie hostí a opona sa otvára.

Na javisku tanečníci odetí do Abovských krojov čakajú na úvodné tóny hudby. Odštartované. Ako na atletických pretekoch od začiatku v tempe. Košický verbunk v rôznych obmenách, v rôznych variáciách a hlavne v divokom tempe, ktoré nenechávalo divákov vlažnými, ktorí pokyvkávajúc hlavami a podupujúc nohami zdieľali rytmus a tempo tanečníkov. Vychutnávam si umenie tanečníkov, v tom prichádzajú na javisko dievčence ako spanilé víly, odeté jednoducho do bileho, tancujú vo víre karičiek ako kedysi naše babky a prababky tieto tance v hravej forme tancovali na lúkach pri svojich bezstarostných hrách. Neutíchajúce tempo. Tance do šafľika a Rezgeľ dopĺňajú spektrum rozmanitosti Abova.

Ani sme sa nenazdali a prechádzame skokom do Šariša. Tance “Schádzaná polka”, “Z Giraltoviec do mlina”, “Mojše”, “Kurikrik z s valcerom” , “Čerjana” a “Polka” – stačí Vám, milí moji čitatelia, tento výčet tancov zo Šariša? Tempo, striedanie tanečných párov, krásna hudba a nadšenie tanečníkov nás divákov privádzalo do nechápavosti, kde sa toľko energie nabralo na javisku.

Konečne prišlo trochu oddychu z divokého tempa. Pozeráme sa na časť “Divadielko”. Prichádzajú dievčatá hovoreným slovom v žartovnom tóne, v prirodzených pohyboch, ako to v pouličných divadlách kedysi naozaj bolo. Mnohí bývalí tanečníci si pri tomto predvedení nevdojak spomenuli, ako to pre nich naozaj bolo. Tanečnícke začiatky, zdokonaľovanie tanečnej techniky, učenie tancov, prakticky celosúborový život sme prebehli v priebehu niekoľkých minút. Nasleduje tanečná koláž pod názvom “Tancovačka, abo ošemnac tanci z vichodu”, názov hovorí sám za seba. Tempo, rozmanitosť, farebná pestrosť krojov a beh za poznaním tancov z celého východného Slovenska. Raslavické tance, tance z Abova, Spišské tance, Goralské a rusnácke tance, Čapáše a čardáše zo Zemplína. Tento výpočet tancov idúcich za sebou dáva len tušiť, aký to bol obraz, mozaika pospletaná z rôznych tancov. Bol to nápor na diváka, ktorý v niekoľkých minútach sa ocitol raz tu na severe, onedlho na východe a hopom na juh východného Slovenska. Možno z toho prekvapenia sme zabudli účinkujúcich odmeniť zaslúženým potleskom.

Po tomto maratóne naším krajom trochu uvoľnenia v podobe drumble inštrumentalistov Ľuba a Milana. Do ich hry opäť nastupujú tanečníci s tancami Dancire a Vidumníci . Zasa sme v tempe a spolu s účinkujúcimi v rytme tancov, čapášov, točenia. Prichádzajú dievčatá, oblečené ako staré baby s vtipnými rečňovačkami, ktoré boli aj akoby moderovanie pri predchádzajúcich tancoch, a prezrádzali nám, čo sa bude diať v najbližších chvíľach. Teraz postupne vychádzajú na javisko, ako pripité staré baby, spevom, tancom a hovoreným slovom predvádzajú tanec “Starobabské divadlo”. Žartovný tanec či scénka, alebo lepšie povedané divadielko vyludzuje u divákov spontánny smiech a veselosť. Potlesk. Výkriky z hľadiska. Koniec prvej časti programu.

Prehodnocujem v myšlienkach, čo už bolo, no vychádza mi jednoznačne názov programu „Čo bolo, bolo…”. V druhej časti čítam v programe, že sa ucestujeme folklórnym svetom ešte viac. Prebehneme Chorvátsko, Medzibodrožie, Kalotaszeg , niekoľko rómskych osád, aby sme zakotvili na juhu Zemplína v Lastomíre.

Ako bonus tohto programu uviedlo Štátne divadlo v Košiciach, lepšie povedané balet košického divadla, baletný úryvok z diela Gizele. Krehké baletky upokojili nás divákov od folklóru lyrikou a jemnosťou pohybov. No však po ukončení tohto peknučkého baletného čísla očakávame folklór. Takže, pripraviť sa, pozor, štart: Cigánske spevy a dievčenské tance uviedli druhú časť programu. Kto už počul spievať ženskú spevácku skupinu súboru Železiar, iste má predstavu o tom, čo sa odohrávalo na javisku. Chorvátskym tancom sme sa preniesli na jadranské pobrežie, rozkazovačom počas tohto tanca bol originálny Chorvát, tak ako originálny bol tanec v podaní tanečníkov Železiaru. Medzibodrožie a tanec z tejto oblasti nám predstavili kultúru tohto Slovensko – Maďarského územia . Poďme zase trochu na juh, no trochu, tak trochu ďalej do Kalotaszegu a tanec z tejto rázovitej oblasti tanečníci si zatančili s takou chuťou, ako keby boli rodáci z tohto kraja. Skoro rozdupali javisko v tempe typickom pre maďarské tance. Gradácia tanca nenechala nikoho chladným v hľadisku. Potlesk a očakávanie nasledujúceho čísla. Ticho v hľadisku i na scéne, prichádzajú dve divy spevu – Katka a Bursi. Začali spievať baladu z dedinky Poproč za citlivého podfarbovania cimbálu. V hľadisku bolo pomerne teplo, ale pri počúvaní tejto nádhernej balady zimomriavky každému poslucháčovi behali po celom tele. Počúvanie tohto čísla donútilo diváka rozmýšľať nielen o texte balady, ale aj o ľudských osudoch, o žití, o vzťahoch človeka k človeku. Spevy sa preniesli do Vyšného Klatova a spevácka skupina len podčiarkla svoje kvality a umenie.

Sme v Lastomíre, Zemplín a jeho tance dávajú tušiť, že sa blížime k záveru programu, k jeho vyvrcholeniu. Tempo už od začiatku bolo neskutočné, tancujúce páry sa prelínali vo svojich kreáciách, zrazu roztočili koleso, opäť rozpad, divák niekedy nestíhal sledovať dianie na javisku, na ktorom sa hmýrilo farbami krojov, krokovými frázami tanečníkov, muzika bežala ako dobre namastený stroj, do tejto podmanivej muziky zaspievali speváčky, jednoducho tanečné divadlo v divadle. Až mi prišlo ľúto, že ja vo svojom veku tieto prvky a tempo už nezvládnem. Diváci v hľadisku boli vo vytržení. Záverečná póza, klaňačka, búrlivý potlesk, výkriky v hľadisku, opakovačka, opäť potlesk, ešte opakovačka a stály potlesk. Tak bolo na tomto slávnostnom programe Železiar.

Železiar ukončil svoje predstavenie, ukončil 45. výročie, neukončil však svoju prácu v oblasti folklóru. Ja prajem tomuto nadšenému kolektívu, aby dlho pôsobil na folklórnej scéne, aby pán Urban vychoval ešte mnoho kvalitných tanečníkov a hlavne milovníkov folklóru, ktorí budú pokračovatelia jeho práce a pokračovatelia v šírení tradičnej ľudovej kultúry.

Vychádzame z prekrásnej budovy Štátneho divadla plní dojmov a zážitkov, vonku počuť hukot fontány a vravu divákov, ktorí si vymieňajú svoje názory na práve zhliadnutý program “Čo bolo, bolo..”. A ja si vravím, škoda že už len bolo.

Všetko dobré praje Váš Imi z Omladiny

Partneri:

40. výročie – Vzácne a dôstojné jubileum Železiaru.

S naozajstným obidvom treba kvitovať veľkolepé umelecké podujatie pri príležitosti trojnásobného jubilea súboru Železiar. V súčasnosti je to organizačný konglomerát troch zložiek: štyridsaťročný Železiar, tridsaťročný Železiarik a desaťročná Súkromná základná umelecká škola. Náročné umelecké podujatie v dňoch 19. – 22. mája 2004 bolo rámcované výstavou vo foyeri Štátneho divadla. Tam prebiehali aj hlavné programy jubilujúceho súboru s presahom do divadla Thália v Košiciach ako aj reprízou tanečného programu v prešovskom Divadle Jonáša Záborského. Podujatie možno smelo nazvať festivalom nielen umeleckou skladbou, ale aj organizačnou náročnosťou a ideovým dopadom. Umeleckú a reklamnú agentúru Kultobin, ktorá v súčasnosti prevádzkuje súborový konglomerát Železiaru vydala pri jeho vzácnej príležitosti malú ročenku, ktorá, hoci lakonicky, ale predsa podstatne orientuje svojich priaznivcov ale aj širokú verejnosť o genéze súboru, jeho vývoji, umeleckých zámeroch a výsledkoch od samých začiatkov až dodnes. S dvomi tisíckami výtlačkov sa táto vzácna orientácia dostala nanajvýš do rúk početných návštevníkov vystúpení. Preto zahodno pre verejnosť aspoň v skratke pripomenúť, že súbor začínal svoju činnosť v roku 1963 v Šaci pod názvom Mladý budovateľ. Po roku ho premenovali na Železiar, pričom po niekoľkých rokoch sa vedenia ujali bratia Mészárošovci. Ich práca bola ozdobená s významnými umeleckými výsledkami doma aj v zahraničí. Po nich sa v roku 1974 až 1979 ujal vedenia Pavol Širák, ktorý po predchádzajúcej príprave na vysokej škole, ako aj účinkovaním v Lúčnici postavil súbor na stav vysokej interpretačnej úrovne v reláciách celoštátnych. Na päť rokov sa potom ujal vedenia súboru Jozef Bakšay s posunom umeleckej tvorby k autentickým témam a tvarom. Od roku 1987 je umeleckým vedúcim a choreografom Železiaru Ing. Vladimír Urban. Pod jeho vedením získal súbor najviac umeleckých ocenení a dospel umeleckými a organizačnými výsledkami k dominantnému postaveniu nielen regionálnemu, ale celoštátnemu s presahom do úspešnej zahraničnej reprezentácie slovenského folklóru.

Jubilejný bulletin prezentuje objektívne hodnotenie výsledkov rozvoja súboru, za čo treba súčasné vedenie Železiaru vysoko oceniť. Pozoruhodné na súčasnom stave celého konglomerátu tohto folklórneho súboru je neobyčajná húževnatosť, ktorou sa udržuje vysoko nad latkou výsledkov amatérskych súborov, takže ho možno zrovnávať s výsledkami profesionálneho SĽUKU i Lúčnice. Aj pri strate štedrých zriaďovateľov minulosti si našiel cestu nielen k záchove, ale aj ďalšieho rozvoja. Je to zásluha vedúceho, ktorého húževnatosť sa prenáša na celé členstvo. V súčasnosti ho tvorí v kmeňovom stave štyridsať členov tanečného súboru, 8 speváčok a 5 hudobníkov s 10 členným vedením súboru. Vzácnym sponzorom súboru je Ing. Štefan Mráz. Hlavnou motiváciou práce v súbore zastáva po celé roky až dodnes láska k umeleckej tvorbe. Dôkazom toho bolo aj programové vystúpenie bývalých členov Železiaru pod názvom “Po rokoch”. Tridsať tanečníkov a tridsať spevákov sa s radosťou celé tri mesiace stretávalo na kondičných skúškach programu, ktorý vytvárali po desiatky rokov v minulosti. Vo svojom vystúpení i pri odstupe rokov preukázali fyzické a j umelecké schopnosti, ktoré na celej čiare zaujali publikum nielen svojich rovesníkov, ale aj mladých umeleckých kolegov. V dramaturgii poobedňajšieho vystúpenia pôsobili dojemne slovné vystúpenie najúspešnejších členov plné úprimnosti a zdravej nostalgie. Pri vyznaniach a tanečných kreáciách Štefana Domana, Jána Buranovského, či Betky Takáčovej, Márie Fialkovičovej a Dany Martinčekovej chýbala na javisku pre pamätníkov nezabudnuteľná kreácia manželov Mrázovcov v legendárnom párovom tanci Perečko pre milého. No v celom programe bolo dosť miesta pre obdiv a umelecký zážitok v dvadsiatich číslach, medzi ktorými popri tanci zaujali krásne spevácke čísla ženskej a mužskej zložky dávnejších i dávnych členov Železiaru. A tu treba povedať, že hudobná a spevácka zložka súboru je osobitnou kapitolou v histórii Železiaru. V období účinkovania veľkého ľudového orchestra Bundovcov tvorila sa aj osobitá dramaturgia hudby a spevu, ktorá v súčasnosti prerástla do komornejšej podoby. Tvorí ju 5 hudobníkov a 8 speváčok.

Aj pri malom počte tento súbor služobne veľmi dobre obhospodaruje umeleckú tvorbu tanečnej zložky. Má však aj svoju autonómnosť, čoho dôkazom je aj celá desiatka nahrávok, s ktorými sa tento súbor predstavil v živom programe v divadle Thália. Milan Rendoš a Andrea Rendošová pripravili dramaturgicky a režijne pestrý program najkrajších čísel z východoslovenských regiónov. Sóla na ľudových nástrojoch, spevy sólové a zborové predstavovali hudobno – spevácku skupinu Železiaru v dôstojnej umeleckej podobe. Vystúpenie najmladšej zložky – Železiarik a celej žiackej kapacity umeleckej školy hovorilo o dravej vitalite v pestrej skladbe detských hier, ktoré v celej šírke previedli interpreti v rozpätí 5 – 15 rokov. Ich schopnosť a prirodzenosť javiskového prevedenia sú dobrým výsledkom práce vedúcej Antónie Urbanovej a skupiny spolupracovníkov. Obdivuhodný je záujem rodičov a žiakov o súbor a školu, kde sa výrazne pestujú umelecké odvetvia folklóru v tanečnom, hudobno-speváckom a výtvarnom odbore. Aj to je známkou dobre zakotvenej povesti Železiaru a jeho perspektívy. Hlavným a vrcholiacim programom osláv bolo vystúpenie súčasných členov Železiaru a jeho hostí pod názvom “Stretnutie priateľov” v autorskom námete a réžii choreografa Vladimír Urbana. Hneď úvodné tance zo Zámutova boli nádhernou expozíciou celého programu. V choreografii tohto čísla sa prejavil erudovaný podchod choreografa k spracovaniu, kde v troch častiach: Karička, Flaškový a Krucená rozospieval čaro Zemplínu v nádhernej farebnosti a dynamike. Hudobná kompozícia Milana Rendoša sa snúbila s vizuálnou tanečnou podobu do strhujúceho dojmu. Tance z Abova sú tiež srdcovou záležitosťou a možno povedať aj monopolnou tvorbou Vladimír Urbana. Program bol naplnený aj vtipnými scénami, v ktorých dominovalo číslo s cepíkami – jednoduchosťou a pôsobivými gegami po vystúpení gratulantov z piatich súborov program ukončili originálne temperamentné tance z Ostrova. Krásne na jubilejných predstaveniach boli aj reakcie preplneného hľadiska, ktoré s nadšením prijímalo slávnostný program. Záplavu kvetou a gratulácie pôsobivo dokreslili bohatý festivalový program Železiaru.

Ing. Žilák Ján, bývalý tanečník, dramaturg Štátneho divadla Košice

V roku 1968 som prišiel na konkurz do súboru Železiar. V tom období som mal 18 rokov a bol som šťastný, že som jedným z členov súboru. V tom čase boli pre mňa vzory: v tanci Jožko Janák, Imro Macko ako sólista, v speve Hanka Komárová, v muzike Eugen Bunda st. a Bundovci ako celok. Nemôžem vymenovať všetkých, ktorí za tých 35 rokov v súbore pôsobili, ale všetkým chcem poďakovať. Všetci dnes môžu povedať, že Železiar je ich súbor.

Náš vzťah k Železiaru nie je vôbec meraný podľa toho, kto ako dlho tu spieval, či tancoval. Každý, kto mu len trošku pomohol, si od nás všetkých zaslúži: “ĎAKUJEM”. A toto moje poďakovanie platí pre Vás všetkých, ktorí ste v súboru spievali, hrali, tancovali. Pretože Železiar nie je môj, Železiar je Váš. A ja Vám chcem popriať: chráňte si ho, dávajte naňho pozor. Keď hovorím o Železiari, hovorím o svojej rodine, o našej rodine, hovorím o všetkých dobrých ľuďoch.

Ing. Štefan Mráz, dlhoročný sólista v tanci a generálny sponzor súboru

Folklórny súbor Železiar si vysoko vážim. Patrí ku špičke súborov reprezentujúcich scénické ľudové umenia Slovenska. Jeho terajšiu podobu sformoval umelecký vedúci a choreograf Vladimír Urban, ktorého si vysoko vážim. Kdekoľvek pôsobil, tam vždy zanechal za sebou výsledky osobitej práce. Jeho invencia, zmysel pre zdravý slovenský humor, práca s tanečnými motívmi a dlhoročná výchova interpretov – to všetko vytvára kvalitné umelecké teleso, akým je Železiar.

K 35. výročiu blahoželá a všetko dobré vinšuje

Prof. Štefan Nosáľ, umelecký vedúci FS Lúčnica

Tridsaťpäť rokov v živote človeka znamená osobnostnú zrelosť. Nie je tomu ináč ani v prípade úspešného umeleckého telesa. A takým je práve aj jubilujúci folklórny súbor Železiar. Ten ale ani pribúdajúcimi rokmi nestarne. Ustavičným omladzovaním personálnej skladby a preberaním generačných skúseností, pri dômyselnom umeleckom vedení, žiari tvorivou a interpretačnou silou. Svojou umeleckou tradíciou, ale aj súčasnými tvorivými výsledkami patrí Železiar do predného voja slovenskej folklórnej tvorby.

Dvanásť rokov udáva súboru umelecké smerovanie Ing. Vladimír Urban, ktorého vyzretý choreografický rukopis, ale aj premyslený organizačný zámer posunul súbor priam do kategórie profesionálnych kritérií. A to nielen krásou programových vystúpení, ale aj intenzitou práce v skúškach a množstvom predstavení. Kontakt choreografa Vlada Urbana s terénom donáša permanentne objavné scénické výsledky. Osobitne je potrebné spomenúť výsledky s folklórom Myslavy, čo je jedinečným lokálpatriotným úspechom.

Veľkou hodnotou dominantného súboru sú spoločné vystúpenia temer dvadsiatky mestských telies na Dňoch košických folklórnych súborov, ktoré sa konajú každoročne v jeho intenciách, s charakterom týždňového festivalu.

Presah súborovej tvorby Železiaru do všetkých slovenských regiónov, ale aj do cudziny, kde jeho vystúpenia znamenajú spoločenskú udalosť, sú zároveň hrdosťou pre naše mesto.

Tridsaťpäťročný Železiar je mladý aj svojimi perspektívnymi ambíciami. V jeho zázemí je silný konglomerát organizačných prvkov. Patrí k ním aj Súkromná základná umelecká škola s vyše stovkou žiakov vo všetkých umeleckých odboroch a premyslené vedenie, až po výsledný umelecký produkt súboru. Jeho vystúpenia v priestoroch historickej budovy Východoslovenského. štátneho divadla J. Borodáča vytvárajú jedinečnú atmosféru, ktorá iste okrášli aj tohoročné jubileum umeleckého telesa.

Ing. Ján Žilák, dramaturg baletu VŠD

Železiar! Pri vyslovení tohto mena si už len málokto predstaví niečo iné ako známy košický folklórny súbor.

V slovenskej histórii folklorizmu viacero mien zažiarilo. Viacerí dostali krídla a vyleteli do výšav. Dosť však bolo takých, ktorým výšky neprospeli a po vzore Divadla sa zrútili a rozbili o zem. So Železiarom to vôbec nevyzerá na zrútenie. Najmä preto, že jeho silou je totiž fakt, že koruna sa síce ohrieva až v tých redších vrstvách atmosféry, ale životodarnú silu dostáva cez pevný kmeň od koreňov, ktoré sú hlboko v zemi. Potrebu pevných koreňov si našťastie všetci, ktorí vplývajú na rast Železiaru uvedomovali a uvedomujú. Od Mészárosovcov, cez Širáka a Bakšaya až po dnešných Urbanovcov a spolu s nimi a pod ich vedením muzikanti, tanečníci, výtvarníci, pedagógovia, organizátori i tí, ktorí súbor “kŕmia”. Výsledkom ich pôsobenia môže byť aj tento príklad.

V sedemdesiatych rokoch sa pre folklórne súbory začal uplatňovať systém súťažných podujatí a jeho súčasťou boli prehrávky folklórnych súborov, ktoré sa konali každé tri roky. Som presvedčený, že v istom období boli obrovským prínosom pre umelecký rast súborov. No mali aj svojich odporcov. A ich argumentom bolo, že súbory sú nútené robiť dva programy – jeden pre porotcov, ktorí oceňujú čistotu materiálu, pôvodnosť, príslušnosť k istej oblasti a podobne – a druhý pre divákov, ktorí si žiadajú atraktívnosť. Osobitne ešte program pre zahraničie, ktoré vyžaduje aj väčšiu pestrosť. Železiar patril k tým súborom, ktoré nepotrebovali robiť dva programy. Dokázal zaujať divácku verejnosť i porotu.

V čom to je? Vedenie súboru má cit pre folklór, dokáže získať jeho zaujímavé podoby a dokáže ich zaujímavo spracovať – má nápady a vie ich rozviesť. Súbor má interpretov, ktorí prostredníctvom odborného vedenia nadobudli nielen schopnosť precízne predviesť naučené, ale nadobudli vzťah k tomu, čo predvádzajú. A to je niekedy ešte dôležitejšie. Program súboru tak dostal výraz, vnútornú osobitosť – program dostal dušu.

Železiar, to je dnes meno, ktoré má váhu. Železiar, to je dnes – ako by povedali starí fachmani – poctivé meno. Železiar, to je meno, s ktorým každý rád súvisí. Ja som veľmi rád, že s menom Železiar aspoň trošičku súvisí aj meno Prebudená pieseň a že s menom Železiar aspoň za omrvinku súvisí aj meno Matica slovenská.

K narodeninám

  • Vám, členovia súboru, prajem zdravie a neustávajúcu schopnosť vášho vedenia prinášať všetkým poznanie a radosť z tradičnej ľudovej kultúry,
  • Vám umeleckí i organizační vedúci súboru, prajem veľa mladých ľudí, hladných na ľudovú kultúru, ale aj viacej tých ktorí sa môžu postarať o živobytie
  • a všetkým spoločne Vám prajem, aby si diváci na Vašich programoch vytlieskali mozole na rukách.

S úctou, Vladimír Kyseľ, riaditeľ združenia Prebudená pieseň

Zamyslenie pri 30 ročnej existencii umeleckého telesa nevyhnutne prináša aj prvky nostalgie. No v prípade Železiaru ich nemôžeme stavať do popredia. Jeho úspešná súčasnosť donáša presilu optimizmu aj pre budúcnosť, čo pri jubilejnej slávnosti je moment najvzácnejší.

Premeňme preto nostalgiu aspoň na bilančnú kategóriu, v ktorej nemožno nespomenúť zakladateľské roky činnosti bratov Mészárošovcov, nadväznosť choreografickej práce Pavla Širáka, neskôr Jozefa Bakšaya, až po súčasnú prácu Ing. Vladimíra Urbana. Tí vkladali do tvorby osobitosti, ktoré vyniesli teleso na popredné miesto nielen v našom regióne, ale v rozmere celoštátnom. A to všetko nielen pre radosť členstva, ale aj potešenie diváka a povznášajúcu krásu folklóru.

Vystúpenia Železiaru boli a sú zdrojom hrdosti jeho fanúšikov nielen doma, ale aj na primnohých vystúpeniach na festivaloch domácich aj zahraničných. Tam súbor vždy dominuje aj pri kritériách profesionálnych nárokov.

Zmeny pozície vedúcich tvorcov, ale aj generačné výmeny neraz vyvolávali obavy z možnej kvalitatívnej ujmy. Nestalo sa tak, vždy išlo poväčšine o istú zmenu štýlu a aj šikovné vybočenie zo zaužívaného stereotypu. Z odchádzajúceho členstva sa stali verní fanúšikovia. Spomíname aj na veľké sólistické výkony. Len námatkovo treba spomenúť manželov Mrázovcov. Dnes na ich miesto prišli iní – aj ich deti.

Dnes súbor nie je verný iba tradícii, ale aj v nových výbojoch, ktoré sa prejavujú v objavených výsledkoch. Keď sa zahľadíme do bohatého repertoáru, ktorý žije vo vystúpeniach súboru, ale aj pevná záloha detského Železiarika.

Neľahká úloha získavania sponzorstiev a rad iných prekážok akoby zoceľovali silu tvorcov, ale aj interpretov Železiaru. Vidíme to aj na posledných umeleckých výsledkoch, kde v tvorivej práci Ing. Vladimíra Urbana sa do repertoáru dostali také úspešné koncepcie ako veľkolepá freska “Zo Zamutova” či vtipné a dynamické číslo “Zbojníci a strašidlá” alebo “A mne še bača také kone”.

Pri jubileu Železiaru mu už len treba zaželať veľa entuziazmu v práci pre potrebu divákov a hrdosť z krásy folklóru prinášaného na javisko.

Ing. Ján Žilák, dramaturg Štátneho divadla v Košiciach