Aký je Váš vzťah k folklóru?
“Milujem folklór a špeciálne slovenský, lebo vyjadruje ľudskú dušu. Je temperamentný a je v ňom veľa humoru a vášne. Mám ho rada, rada si ho pozerám. Keď chodím po Slovensku, často zájdem do skanzenov, kde folklór akoby vystihol dušu toho miesta a tých ľudí, ktorí tam žili.”
Ako ste reagovali na ponuku byť súčasťou tohto projektu?
“Nerada sa fotím, ale v kroji som sa ešte nefotila, tak ma to potešilo. Myslím si, že je to pekná myšlienka, takto folklór spropagovať. Potešila som sa, že si na seba oblečiem kroj. Že cez seba pretavím niečo iné, než len divadelnú hru. Cez seba pretavím kus slovenskej duše.”
Prečo ste do toho išli?
“Bola to pre mňa výzva. Dať si na seba niečo, čo už je niečím determinované. Každý kroj má v sebe zašité niečo, čo vás nepustí nikam inam, ten kroj vám hovorí pocit, náladu, určuje to, o čom tí ľudia premýšľali a ako žili. V kroji je zažitá ich duša, ich temperament.”
Mali ste na sebe kroj prvýkrát?
“Nie, v divadle som mala viackrát na sebe kroj, keďže sme hrali napr. Ženský zákon. Ale to boli také divadelné kroje, divadelná transformácia kroja, ponášky na slovenský folklór.
Ako 18-ročná som u kamarátky v Ždiari na Veľkú noc mala na sebe ždiarsky kroj. Bolo to pre mňa veľmi zvláštne, zrazu som sa cítila ako Ždiaranka, gorálka. Ten kroj do mňa dal niečo zvláštne. Vždy, keď vidím kroj, tak to so mnou tak zvláštne zavibruje….”
Aké ste nakoniec mali pocity pri výbere kroja a fotení?
“Keď som zbadala ten kroj, ktorý mi dievčatá v šatni ukázali, tak som vedela, že to je ten kroj, ktorý chcem mať na sebe a že nič krajšie som na sebe už dávno nemala oblečené, kroj z Ábelovej, v ktorom som nakoniec fotila. Niečo tak krásne farebné, s kreativitou… ja som sa zamilovala a povedala som si, že keby som sa ešte raz vydávala, tento kroj by som chcela mať na sebe. Lebo je to niečo krásne s obrovskou dušou a fantáziou, ktorú do toho tie ženy, ktoré ho vyrábali zašili. Bola to láska na prvý pohľad.
Som rada, že som sa zúčastnila tohto projektu.”
